Moje spomienky na život v ČSSR

Autor: Carlos Arturo Sotelo Zumarán | 10.11.2014 o 8:42 | (upravené 10.11.2014 o 21:44) Karma článku: 10,37 | Prečítané:  2025x

Blíži sa 17. November a 25 rokov od nežnej revolúcie. Vtedy som študoval v Bratislave. Toto sú moje spomienky na život v ČSSR. 

Pravda je, že ja som sa mal v socializme ako zahraničný študent dobre a za nič na svete by som tie roky nemenil, ale teraz píšem o tom, čo sa mi nepáčilo.

V 89-tom roku existovali dva viditeľné politické bloky v Európe. Tento fakt, hneď po Berlíne, bol najviditeľnejší práve v Bratislave. Stačilo isť na hrad Devin a nedostali by ste sa k Dunaju. Približné tam, kde je dnes protipovodňová hrádza pod hradom, bola rampa, ktorú strážili pohraničiari. Železná opona bola viditeľná aj v iných častiach Bratislavy. Viem, že stále je veľa ľudí, ktorí spomínajú s nostalgiou na socializmus, ale verte mi, ľudia utekali len jedným smerom a boli aj iní ľudia, ktorí po nich strieľali, aby neutiekli z vlastnej krajiny. Je mi ľúto, že kamaráti z Kuby sú v tomto istom stave 25 rokov po nežnej revolúcii.

Kvôli blokácii a centrálnemu plánovaniu nebolo dostať niektorý tovar. Napríklad rady na banány boli dlhé a niekedy som stál aj pár hodín kvôli kilu banánov. Mne banány na Slovensku veľmi nechutia, aby mohli byť importované, zbierajú sa ešte surové a nie sú také sladké ako u nás, ale moja bývala frajerka (a súčasná manželka) ich mala veľmi rada :) .     

Služby boli príšerné: predavačky, čašníčky, vrátničky a neviem ešte kto si mysleli, že môžu kričať po zákazníkoch. Obyčajne ľudia nemohli podnikať a to bolo vidieť na kvalite služieb.

Slováci nemohli len tak cestovať na západ a aby režim bol „spravodlivý“ zakázali to aj nám. My sme mohli získať vízum, aby sme sa dostali späť do ČSSR (odísť by sme mohli) iba raz do roka v lete. Študenti z Grécka a z Portugalska mohli isť až dva krát ak povedali, že pôjdu domov na Vianoce. Mal som spolužiaka z peruánskeho pralesa, ktorý sa na toto vízum každý rok tešil. Keď mal vízum išiel do Viedne na tržnicu a kúpil jedno mango, jeden ananás, jednu maracuju a pár kusov ďalšieho tropického ovocia. V prepočte pár dolárov a skoro celé štipendium.  

Keď sme sa vrátili zo západu, skontrolovali nám batožinu, ako keby sme boli pašeráci. Ja som si raz kúpil malý magnetofón a aby som ho mohol priviesť, musel som platiť clo okolo 40% z jeho ceny. Raz som doniesol „tajne“ programovateľnú kalkulačku pre spolužiaka. Slovenský spolužiak musel šetriť a kúpiť doláre na čiernom trhu, aby sa dostal ku lepšej kalkulačke zo západu (teraz má dobré miesto v CERNe, myslím si, že aj vďaka tej kalkulačke :)  ).

V roku 1988 bola perestrojka a režim začal mať vážne problémy. Jeden z problémov, ktorý ľudia kritizovali bol, že nemohli cestovať na západ. Predstavitelia režimu vymysleli, že oni nemôžu pustiť občanov na západ kvôli tomu, že je blokácia. Preto režim nemá dostatok cudzej meny a ČSSR nemôže pustiť svojich občanov bez valút do zahraničia. Ak by ste mali rodinu v cudzine, ktorá by Vám posielala peniaze, režim by Vás pustil. Za každých 40 dolárov, čo Vám darovali by ste dostali vízum na jeden deň. Dolár vtedy na čiernom trhu sa predával okolo 30 Kčs , platy neboli ani 3000 Kčs. Teda jeden plat Vám stačil na celé dva dni na návštevu Viedne. Nedávno som sa rozprával v CASA INKA s človekom, čo vtedy býval vo Viedni a mi povedal, že Bratislavu volali „Gratislava“, kvôli tomu, koľko si tu mohli dovoliť.  

Po tejto novinke boli niektorí ľudia pozvaní do zahraničia. Študenti, ktorí poznali zahraničných študentov na univerzitách vymysleli iný spôsob. Kupovali doláre na čiernom trhu a poprosili známych, aby išli do banky a „darovali“ im to. Ja som to robil pre spolužiaka a potom chodili ku mne aj ľudia, čo som nepoznal, lebo väčšina cudzincov sa bála a nechceli to urobiť. Takto som sa ja stal bohatým cudzincom, ktorý chodieval darovať peniaze svojim spolužiakom.

Režim platil ľudí, aby „bonzovali“ na známych. Ja som bol nadšený z krajiny, kde neboli žobráci a bola v mojich očiach bohatá. Často sme o tom so slovenskými spolužiakmi debatovali. Oni proti Socializmu a ja za.  Bol som ale upozornený, že to čo sa hovorí „doma“ (alebo na internáte) nemá sa hovoriť vonku. Takto sa tu vtedy žilo. Aj medzi študentmi boli takí čo donášali na spolužiakov a som presvedčený, že boli takí aj medzi zahraničnými študentmi.    

Je ale jedna krivda, ktorú som režimu nezabudol. Keď som prišiel do ČSSR zobrali mi pas a mal som čakať, aby mi dali preukaz s povolením k pobytu. Zostal som bez pasu a niekoľko mesiacov bez preukazu. Predpokladám, že ma stále preverovali. Väčšina študentov prišla cez komunistickú stranu a ja nie, všetci už mali svoj preukaz a ja nie. Veľa vecí som socializmu prepáčil, ale toto veľké preverovanie nie. Ja som vtedy mal 18 rokov, ale vyzeral, ako keby som mal 14 rokov a kvôli týmto politickým preverovaním som ja nemohol chodievať na PIVO!!.                

 

Podobné články:

Prečo som prišiel na Slovensku?

Mama mi preplakala 200 Kčs

Eslovenčina je ťažká

Eslovenčina je ťažká – časť druhá

Eslovenčina je ťažká – Jazyková škola

Prvý rok na Slovensku

Eslovenčina je ťažká – Univerzita

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?