Školstvo v Peru

Autor: Carlos Arturo Sotelo Zumarán | 29.9.2014 o 8:23 | Karma článku: 13,44 | Prečítané:  5520x

Pre Peruáncov je vzdelanie svojich detí veľmi dôležitou otázkou. Je taká dôležitá, že niekedy  môže ísť na zaplatenie školy aj polovica rodinného rozpočtu. 

V Peru sa chodí do školy len 11 rokov: 6 rokov je základná škola a 5 rokov je stredná škola. Stredná škola je vždy gymnázium, teda neexistujú špecializované stredné školy ako učňovky, alebo priemyslovky. Ja som chodil do súkromnej základnej školy, ale moji rodičia vždy mali problémy s platením školného, a tak rozhodli, že na strednú školu pôjdeme my, chlapci, (mám dvoch bratov), do štátnej školy, sestra študovala celý  čas v súkromnej škole.  

Rozdiel medzi úrovňou súkromných a štátnych škôl je priepastný. Pamätám si na prvý deň, keď som prišiel do novej školy. Bola to veľká stredná škola, aké sa v Peru stavali začiatkom 60-tych rokov. V prvom ročníku bolo 16 tried a v každej triede najmenej 50 žiakov. Ja mám priezvisko Sotelo a pamätám si, že podľa abecedy som bol číslo 54 a bolo nás možno aj 60 detí v triede. Učitelia si nepamätali naše mená a často, keď sme mali odpovedať, nás volali podľa poradových čísiel v zozname. V takejto škole bolo veľa chudobných detí, pričom mnohé z nich nemali záujem sa učiť. Učitelia mali problém nechať sa rešpektovať, a ani nemali veľký záujem nás niečo naučiť, veď boli zle platení.  

Ja som mal dobré rodinné zázemie, niečo som sa učil a bol som najlepší v triede. V poslednom ročníku, som popoludní chodil na prípravu na prijímačky na univerzitu do jedného inštitútu. Vtedy som zistil, ako málo viem v porovnaní s rovesníkmi. Na inštitúte boli žiaci rozdelení podľa vedomostí. Do prvej triedy išli tí, čo vedeli najviac, potom do druhej, atd. Ja som na začiatku (podľa vstupného testu) išiel do štvrtej triedy a pritom som si myslel, že som dobrý. Po mesiaci boli skúšky z toho, čo sme sa tam naučili, a išiel som do prvej triedy. Veľmi často, keď učiteľ začal preberať tému, pre mňa to bola „nová téma“, ale pre ostatných to bolo opakovanie. Ja som sa musel učiť oveľa viac, ako ostatní. Neskôr, keď sme sa trochu spoznali, som zistil, že okrem mňa, bol v prvej triede len jeden študent, ktorý tiež chodil do štátnej školy. Vtedy som si uvedomil, aké veľké rozdiely sú medzi štátnymi a súkromnými školami. 

Toto je dôvod prečo sa každá rodina snaží dať deti do tej najlepšej školy, čo si môže dovoliť. Prvou možnosťou je hocijaká súkromná škola blízko domu. Ceny takých škôl v Lime sú od 60 eur do 100 eur mesačne. Niekedy je to len taký väčší dom prispôsobený na školu. Ale aspoň máte istotu, že keď platíte, škola bude mať záujem, aby sa vaše dieťa dobre učilo a v triede bude maximálne 40 detí.

Potom sú školy, ktoré majú dobré meno v celom meste. Tieto školy môžu byť veľmi drahé. Nedávno som videl rebríček najdrahších škôl v Lime. Najdrahšie školy sú bilingválne a často do nich chodia deti cudzincov. Ceny najdrahších škôl môžu byť aj 900 eur mesačne za každé dieťa a okrem toho musíte platiť zápisné, keď má byť dieťa prijaté do takej školy. Zápisné môže byť aj 10 000 eur. Okrem toho každý rok pri zápise platíte dve alebo tri mesačné školné (učitelia dostavajú plat celý rok). Súkromné školy nemajú žiadnu štátnu podporu.  

Deti u nás nedostavajú knihy, ako na Slovensku, ale všetko sa musí kúpiť. Deti chodia do školy v uniformách. Všetky štátne školy majú rovnaké uniformy. Uniformy tvoria šedé nohavice, alebo sukne a biele košele, alebo blúzky a šedý sveter. Súkromné školy majú aspoň sveter inej farby, aby sa rozlíšili.

Ďalší výdavok je školská doprava. Deti nechodia do školy samé, nie je to bezpečné. Buď ich tam rodičia vodia každý deň, alebo si platia školskú dopravu. Školskú dopravu najčastejšie robia súkromné osoby. Niekedy aj vlastným osobným autom, ale najčastejšie nejakým vanom.   

Na začiatku školského roka majú rodičia veľký problém, aby dokázali toto všetko zaplatiť, a preto niektoré väčšie firmy dávajú zamestnancom nejakú finančnú pomoc, niečo ako školský bonus.                                 

Na záver

V Peru je veľký rozdiel medzi štátnymi a súkromnými školami. Nielen v tom, koľko sa učia, ale aj akú starostlivosť dostavajú deti. Keď sme prišli do Mexika a syn mal problémy v škole, musel zostať po škole, aby sa doučil. Škola mala záujem, aby sa všetky deti dobre učili, aby škola mala dobré meno. Rozdiely sú aj vo vybavení školy: žiadne labáky vs. krásne labáky. Pokúste naučiť 60 deti po anglicky, keď 70% z nich nemá záujem, atď.

Tento systém už od začiatku rozdeľuje spoločnosť do sociálnych tried. Ľudia, ktorí zarobia podobné sumy, dávajú svoje deti do podobných škôl. Školy často zapájajú rodičov do školských aktivít a tak sa rodičia poznajú a navštevujú.

Jeden z faktorov, prečo ľudia patriaci do strednej triedy majú čoraz menej detí, je práve cena škôl. Toto bolo aj jedným z dôvodov, prečo sme sa s manželkou vrátili na Slovensko. Čakali sme druhé dieťa a uvedomil sme si, že by sme mali veľký problém zaplatiť druhú školu.       

Keď som sa raz rozprával s bratom o príjmoch zistili sme, že on mal vyšší prijem, ako ja, ale práve náklady na školy pre deti bol hlavný rozdiel v našich výdavkoch.       

Iné články:

Bankovníctvo chudobných v Peru

Zdravotníctvo v Peru

Zdravotníctvo chudobných v Peru

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?