Už niekoľko rokov píšem blog o Slovensku po španielsky (www.eslovaquia.sk). Vďaka nemu som sa spojil so slovenskou komunitou hovoriacou po španielsky v rôznych krajinách sveta. Potomkovia Slovákov sú radi, že môžu dostať informácie o Slovensku v španielčine a keďže žiadna slovenská inštitúcia nemá o to záujem, je môj blog jediný kontaktný kanál.
A takto, niekoľko rokov späť, sa so mnou spojili dve argentínske dámy, ktoré chceli prísť na Slovensko na niekoľko dní, ale okrem Bratislavy chceli poznať skôr spomínané miesta. Neskôr som sa dozvedel, že obe boli dcérami slovenského páru, ktorý v 20-tých rokoch emigroval do Argentíny.
V 20-tych rokoch USA náhle uzavrela svoje hranice pre nových emigrantov a lode, ktoré už boli na ceste, hľadali nový pristav. Vtedy Argentína ponúkla miesto pre imigrantov a cesty tisícov ľudí zmenili svoj cieľ. Niekoľko tisíc Slovákov skončilo v Argentíne. Po prvých skupinách, už ďalšie išli priamo do Argentíny.
Otec týchto dám pochádzal z Ružomberka a bol v prvých lodiach, ktoré boli presmerované. Mama išla o niekoľko rokov neskôr, ale na Slovensku sa predtým nepoznali. Otec bol mŕtvy už niekoľko rokov a mama zomrela rok pred cestou mojich turistiek. Mama si vždy spomínala na Slovensko, ale nemala odvahu cestovať lietadlom do Európy. Dcéry, keď prišli, mali medzi 50 a 60 rokmi a pred smrťou sľúbili mame, že raz sa prídu na Slovensko pozrieť. A tak som sa dozvedel nasledujúce fakty: Mama cestovala veľmi mladá, podľa nich mála asi 16 rokov. Zo Siladíc išla do veľkého mesta Trnava a tu sa stretla s inými emigrantmi. Cestovali niekoľko dní vlakom do Janova. Prestupovali niekoľko krát. V Janove sa nalodila a cestovala skoro mesiac do Buenos Aires. V Argentíne sa stretávala so slovenskou komunitou, kde stretla aj budúceho manžela.
Boli sme pozrieť Siladice a hľadali sme cestu k rieke, kde mama voľakedy pásla husi. Sestry plakali pri zhmotnení maminkinho rozprávania. Potom sme boli pozrieť trnavskú železničnú stanicu, kde sa cesta mamy začala. Večer sme prišli do Ružomberka, ale otec nikdy nič o rodnom meste nerozprával, možno to bola uzavretá kapitola.
Prechádzali sme sa večer po meste, ale také mesto by už ani otec nespoznal. Išli sme sa večer navečerať do jednej koliby a ony tu prvý krát ochutnali bryndzu a mak. Pýtali sme celý stôl slovenských špecialít. Potom videli buchty a povedali: „koláčiky“. Sestry nevedeli po slovenský, rodičia medzi sebou rozprávali po španielsky. Vedeli len pár slov po slovensky napríklad papuče, koláčiky (to boli buchty) a koláče (to už boli hocijaké koláče)
Na druhý deň sme cestovali do Banskej Bystrice a odtiaľ do obce Selce. Mama mala kontakt s rodinou cez listy a sestry chceli, aby mama prišla na Slovensko, aby sa stretla s rodinou, ale mama nechcela znovu cestovať. Preto v šesťdesiatych rokoch zaplatili strýkovi lodný lístok. Strýko cestoval tak isto dlho a bol pár mesiacov v Argentíne. Sestry mali jeho adresu v Selciach. My sme našli jeho dom, ale on už nežil. Boli sme chvíľu u strýkovej dcéry. Ich sesternica nám ukázala otcov diár a fotky z jeho Argentínskej cesty, dali sme si kávu a koláče a prvý krát v živote videli slovenskú domácnosť. Neskôr sme sa vrátili do hotela.
Vrátili sme sa do Bratislavy a sestry pokračovali svoju cestu po Európe ale myslím si, že tých pár dní na Slovensku bolo najsilnejšími zážitkami ich dovolenky. Aj takáto vie byť práca sprievodcu ...