S Ferrari po amazonskom pralese

Autor: Carlos Arturo Sotelo Zumarán | 8.9.2014 o 7:48 | Karma článku: 11,77 | Prečítané:  7166x

Amazonský prales má svoje zvláštne zákony. Pred pár rokmi som mal možnosť navštíviť indiánsku dedinu v pralese a bývať pár dní s indiánmi. Tam som sa dozvedel veľmi zaujímavé veci. Viete ako žijú indiáni v amazonskom pralese? 

Národný park Pacaya Samiria

Národný park má viac ako 20 000 km2. Je to najväčší národný park v Peru a najväčšia záplavová rezervácia v Amazonskom pralese. V národnom parku je 208 osád, kde žije približne 40 000 ľudí a v kontakte s rezerváciou žije ďalších 50 000 ľudí. Okrem nich, hlboko v pralese, stále žijú indiáni, ktorí ešte nemali kontakt s našou civilizáciou. Prístup k týmto indiánom je zakázaný, aby sme ich chránili pred našimi chorobami a aby sme im dovolili vlastný vývoj.  Vedci so špeciálnym povolením sa môžu stretávať s indiánmi, ktorí žijú na okrajoch rezervácie. Hlbšie do pralesa oficiálne nemôžu ísť ani oni.   

Život v národnom parku

V NP žijú ľudia zo 7 etník a mestici. Ja som bol ubytovaný v osade etnika Cocama-cocamilla, ktoré je najväčšie etnikum v NP. Obyvatelia NP žijú z pralesa: chytajú ryby, lovia, pestujú ryžu, maniok, zbierajú ovocie, atď.   

Prvé, čo ma prekvapilo bolo, že amazonskí indiáni sú zväčša skôr obyvatelia rieky, ako obyvatelia pralesa. Dediny sú popri rieke a ich život sa toči okolo rieky. Celý prales je prepojený riekami. Malé rieky sa vlievajú do väčších a tie ešte do väčších, kým voda nepríde do hlavných  tokov. Rieky časom menia svoje cesty, a niekedy preto treba presťahovať celé dediny.

Keď sme boli ubytovaní v osade a povedali sme im, že chceme prespať v pralese, oni nás zobrali loďou cez rôzne rieky a na koniec sme spali pri jednej z nich.

Domy sú postavené na koloch. Osady sú v záplavových oblastiach a rieka vie tiecť aj viac ako kilometer do vnútra pralesa. Keď rieka po záplavách odchádza, zostane úrodná pôda na ryžu, maniok a iné plodiny.    

Doprava

Hlavným dopravným prostriedkom v amazonskom pralese je „tuk-tuk“. Je to malá drevená loď, ktorá je poháňaná malým benzínovým motorom. Ku motoru je pripevnená dlhá tyč, na konci tyče je vrtuľa. Vrtuľa sa ponára do vody a poháňa loď a celý čas vydáva príšerný zvuk: tuk-tuk-tuk, tuk-tuk-tuk, tuk-tuk-tuk. Hodiny budete počúvať tento zvuk.      

Vzdialenosť v amazonke sa meria v hodinách, alebo dňoch cesty tuk-tuk-om. 

Školy

V Amazonskom pralese sú štátne školy vo väčších dedinách. Deti z menších dedín chodia do školy (ako inač) tuk-tukmi. Na školách učia učitelia z pralesných miest, ktorí chodia na týždňovky do dedín, ale indiáni v osade sa mi sťažovali, že učitelia tam nechcú isť a že niekedy prídu pondelok večer a chcú odisť piatok ráno. Rozprávali mi o učiteľovi, ktorý vôbec neprišiel do dediny a každý mesiac si nechal preplatiť mzdu.   

Indiáni hovoria medzi sebou po španielsky a strácajú vlastný jazyk. Naša vláda má projekt na výchovu mladých učiteľov z osád, ktorí budú učiť vo vlastnom jazyku. Na tomto projekte pracuje v Iquitos Jenny, kamarátka Peruánka, ktorá vyštudovala VŠE v Bratislave a ktorá stále hovorí po slovensky. Niektorí mladí ľudia sa po rokoch učenia už nechcú vrátiť do pralesa.    

Futbal

Futbal je hlavnou činnosťou v amazonskom pralese. Dediny nemali hlavné námestie, ale futbalové ihrisko a to bolo pod vodou polovicu roka. Večer, keď slnko nepieklo, zhromažďovalo sa plno ľudí a na hlavnom námestí si vyznačili menšie a väčšie ihriská, rozdelili sa do tímov a začali všetci hrať. Niekde hrali 5, 6-ročné deti, niekde deti do 10 rokov, atď. Hrali spolu chlapci a dievčatá. Na krajoch ihriska niektoré deti hrali volejbal. 

Náš sprievodca nám povedal, že futbal utužuje komunity. Každú nedeľu, (keď nie je obdobie dažďov), sú turnaje, kde proti sebe hrajú tímy z rôznych dedín. Tímy prídu na zápasy, ako ináč, tuk-tukom. Spolu s hráčmi príde polovica dediny podporovať ich. Tieto turnaje sú príležitosťou, aby sa mladí ľudia stretli a spoznávali sa. História väčšiny rodín v pralese sa začala písať na nejakom futbalovom turnaji.    

Elektrina

Dediny nemajú zavedenú elektrinu, ale najväčšie majú elektrické generátory, ktoré dostali v rámci rôznych grantov. Naftu si majú kúpiť sami, a preto sa v dedinách svieti len na pár hodín a nie každý deň, ale ako nám povedal sprievodca, svieti sa vždy, keď národné mužstvo Peru hrá futbal. Niektoré domy mali solárne panely, alebo aj vlastné generátory.

Zdravotníctvo

So zdravotníctvom je veľký problém. Veľmi ťažko tu nájdete lekára. Niekedy je vo väčších dedinách mladý lekár, ktorý robí svoju povinnú prax, ale častejšie je zdravotná starostlivosť v rukách liečiteľov, ľudovej múdrosti a matky prírody.

Keď ide o vážnejšie prípady, indiáni idú do nemocníc v pralesných mestách (ak majú na dopravu a ubytovanie pre doprovod)

Po amazonských riekach chodia zdravotnícke lode rôznych nadácii. Tieto lode sa zastavia pri dedinách a liečia tam ľudí. Chodia aj zubári a chirurgovia.        

Justícia

V jednej dedine nám sprievodca ukázal súd a väzenie. Keď niekto niečo spáchal, súdili ho starší obyvatelia. Ak bol vinný, mohol ísť do väzenia. Väzenie vyzeralo skôr ako latrína, ale ak niekto bol odsúdený, sedel tam celý deň, alebo niekoľko dní. Ak by neprijal trest, musel by odísť z osady.

Turizmus a Ayahuasca

Na túto cestu sme išli z mesta Iquitos štyria. Hlavný záujem jedného zo skupiny (teda môj) bola príroda a spoznávanie života v amazonskom pralese. Ostatní prišli hlavne kvôli ayahuasca (čítajte: ajaguaska). Ayahuasca je halucinogénny nápoj, ktorý šamani používajú od nepamäti ako diagnostický prostriedok. V rôznych časopisoch ho prezentujú ako jednu z najlepších drog na svete a hneď máte dobrý dôvod na návštevu amazonského pralesa.

Keď cestujete do pralesa, väčšina CK Vás berie do priľahlých miest. Ja mám rodinu v Iquitos a oni našli pre mňa sprievodcu priamo z komunity v NP. Do NP môžu ísť len malé skupiny, ale treba vedieť, že hygienický štandard je oveľa nižší ako ten, na ktorý sme zvyknutí. Niektorí ľudia sa sťažujú aj na jednoduché ubytovanie v lodge v pralese a na výskyt hmyzu na izbách. Na takéto cesty sa chodí minimálne na 4 dní, ale odporúčam celý týždeň.

Na konci cesty sme sa rozprávali pri rieke a sprievodca mi povedal, ako je dôležité mať tuk-tuk. Povedal, že teraz syn starostu dostal vlastný tuk-tuk a má peniaze za to, že berie ľudí do iných dedín, alebo pozbiera banány a predáva ich, že dievčatá chodia za ním, atď.  Ja som sa ho spýtal: ako by to bolo, keby mal malú jachtu a on na to: „To by bolo, ako by mal Ferrari“.

Ďalšie články:

O mojej cesty do NP

O stromoch

O pralesnej mytológii

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?